I don't do simple

Je niečo uprostred noci. Hodiny na compe mi ukazujú 2:33, ale moc by som tomu neverila, v mojej izbe žiadne hodiny nejdú načas... Tuším tieto idú o hodku dozadu (ďalšie o pol hodku dobredu-a furt sa posúvajú lebo sekundy idú rýchlejšie než by mali, ďalšie stoja, ďalšie o 8 minút dopredu... yeah, complicated) ale to je vlastne jedno, čas je veľmi relatívny pojem (snáť sa mi to podarí vtĺcť si do hlavy aj ráno, keď celá vyplutá zistím, že som spala len 3-4 hodky).
Ale vážne je! Toto som si uvedomila pred týždňom, keď som sa stretla s dvoma dávnymi kamarátmi po roku(!), čo sme sa nevideli. Kedysi sme boli spolu každý deň ale popravde? Za ten rok som si na nich spomenula asi 5x? Dajme tomu... A nechýbali mi moc. Ale keď sme sa teraz stretli... bolo to úžasné! Jak za starých čias, prekecali sme hodiny vkuse sediac na tráve, pohľad na Schwechat. A presne vtedy som si uvedomila: jak som mohla bez nich žiť?! Jednoducho, furt som mala niečo na práci s dakým iným. A to isté aj oni.
Hahaha, na Facebooku mám online len troch ľudí, musí byť teda už vážne noc... Mne sa zas a znova už druhú noc nedá zaspať. Posledné mesiace mám také fasa noci, že ležím, prehadzujem sa, idem sa napiť, otvorím okno, prehadzujem sa atď... proste NESPÍM bohvie dokedy :-/ Tak ale táto posteľ je tak nepohodlná!!! (Je to popravde fakt zvláštne, že doma na posteli sa mi spí zle a celé prázdniny som prespávala bárs kde u bárs koho a spala som jak zarezaná...)
A to som sa akurát dneska sama so sebou vytešovala, že KONEČNE som zas dosiahla vo svojom úžasne chaotickom živote trocha rovnováhy, ktorá mi tak chýbala poslednú dobu, a teraz drb, načo mi je spánok... Vôbec nemám pridrbaný rozvrh a nevstávam ráno ešte pred kohútom :-/ Tak som to teda s tým prehadzovaním sa vzdala, radšej ten čas nejak využijem, vzala som si ntb do postele a píšem :)
Nemám rada jednoduché veci, lebo sú nudné. Nuda SUX!!!
Včera mi priateľ povedal, že dáka baba po ňom pred istým časom šla, ale má frajera (toto je nejaký fenomén dnešnej doby- kurviť sa keď mám frajera?!), a však on (ten môj) by ju predsa ajtak nechcel lebo bla bla bla ale má celkom pekné kučeravé vlasy... Môj odišiel, Lexa zasadla za comp a pomocou tejto jednej zdanlivo nič nehovoriacej informácie vypátrala slečnine meno, školu, záujmy... skrátka, momentálne ju poznám lepšie ako ona sama seba :D A!!! Je NUDNÁ! Ach, zas nemám konkurenciu...
Muhahaaa }=)
Je to hlúpe a absolútne zbytočné, ale taká som bola na seba pyšná, keď som to všetko vypátrala ^^
Presne ako vravím =D

Doppelgänger!

Kedysi keď som začala pozerať svoj prvý seriál v živote a bola som "buchnutá" do väčšiny hercov v ňom, som si roztriedila chlapov do troch skupín podľa špecifík ich výzoru.


Pomaly sa môj poetický úvod končí a dostávam sa k pointe: Poslednú dobu zisťujem, že už ako malá som bola výnimočne bystrá (hej, skromnosť mi ostala doteraz:D) a až tak ďaleko od pravdy som nebola! Ide o to, že čím viac chodievam po ulici a spoznávam nových a nových ľudí, tým viac zisťujem, že niektorí sa na seba ale BRUTÁLNE PODOBAJÚ!!! (Okej, okej, až teraz mi došlo, že môj unikátny "výskum" sa týka vlastne len chlapov :/ )


Určite každý pozná, jak vyzerá Rytmus (rapper). Nikdy som sa nejak neukájala na rape a preto som sa nikdy ani moc nezaujímala o jeho výzor, ale jak som ho videla v SuperStar (ano ja viem, ale je to dokonaly relax na nedeľu večer a milujem hudbu) tak sme so segrou totálne nechápali!!! On vyzerá presne ako náš bratranec! Ako cez kopírák! Dali sme sa záväzok, že hneď ako pôjdeme na návštevu ujovi (jeho otcovi) tak ho vyspovedáme o jeho búrlivej minulosti a či niekedy niekde "neukáplo", lebo toto až fakt neni možné!


Alebo môj priateľ Moj má tiež milión dvojníkov! Raz som tu tuším písala, že ho segra videla na mieste, kde vôbec nemal byť a voilá, vykľul sa z toho Moj2 (jak sme ho úspešne nazvali:D)! A potom, keď som prišla do svojej novej práce, tak som sa skoro zadrhla rožkom, keď prišiel môj tretí kolega!!! Z boku vyzerá totálne ako Moj (takže nové meno: Moj3 :D)!!!


A potom sa mi stávali ešte také sympatické momentky typu: moja (takmer(!) neplatonická) láska z ranného teenagerstva (fuck that, zase typ 2!!!) mi ostala tak vrytá do pamäti, že keď som sa s jeho takmer identickým dvojníkom (tie očíii a usmev, uch och!) spoznala na jednom seminári, tak som sa musela sakra že dosť premáhať aby som sa naňho nekukala celý čas jak idiotské stádo idiotských koní na ďalšie idiotské stádo idiotských koní. Ale   whatever, stuff happens. + ešte bárskde na ulici stretávam úpnych Doppelgängerov ľudí čo poznám. A to mi robí sakra problémy, lebo ja mám takú poruchu, že ani za svet si nedokážem zapamätať tvár človeka. Akože, keď v škole stretávam dennodenne svojich spolužiakov tak to samozrejme viem, ale keby som dakoho z nich videla napr. v Maďarsku na Balatone, tak by som ich vôbec nespoznala, lebo si ich spájam len so školou. No a čiže preto sa mi často stávajú také fasa trapasy, že sa usmievam a kývam na dakoho jak retardovaná a ten dakdo ma vôbec nepozná. S t u f f   h a p p e n s   :)


Dobre, idem prejsť k záveru svojej dvojníkovskej štúdie: Spolužiak si minule robil srandu, že jeho kamarát si zarába tak, že chodí darovať spermie do spermobanky. Nechápem prečo až vtedy, ale úpne ma to trklo!!! Čo ak aj tí ľudia (teda ich rodičia)... ? H? Logické, nie? A to ma privádza ku katastrofickému výsledku:
 prečo sa potom vôbec niekto čuduje, že na svete je toľko degenerovaných a retardovaných ľudí, keď mohli byť splodení bratom a sestrou (lenže tí o tom nevedeli, lebo počiatok jedného z nich sa dal kúpiť v spermobanke)???!!!

Seriálový deň

Niekedy sa tak celkom nechápem. Síce hovorí sa, že človek najmenej pozná sám seba, ale s tým na mňa teraz prosím nechoďte:D

Ide o to, že posledné tri dni som doma, lebo som chorá (why not O_o ). O 42 hodín (ufff, to mi dalo námahu spočítať koľko je 24+18 :/ ) mám mať písomku z matiky(!) a čo ja robím? Pozerám seriály. Áno, už druhý deň mám Seriálový deň. Začalo to celkom nevinne, keď som včera dostala strašnú chuť na učenie nemčiny. Žiaľ na ORF, Pro7 ani iných nemeckých kanáloch nešiel žiadny dobrý film, tak som sa zhodla na zdokonaľovaní sa v čestine na Disney Chaneli. Na Hane Montane som fičala celé maturity (ako niečo jednoduché v kompenzácii so zložitým učením sa filozofie), čiže už som párkrát zhrešila, raz navyše nikomu neuškodí.

Moja denná dávka afektu sa o 20 minút skončila a prepla som na AXN, kde dávali StarGate Atlantis. Ježíííííši, to bolo časy!!! Predminulé leto sme to od začiatku s Emily chodievali kukávať k Blonďákovi mimo BA.(Výrok: "V tom boli božie prsty, že sme stihli ten bus, lebo Boh chce aby sme kukali StarGate Atlantis!!!")
Nikdy som to kvôli času nedokukala a akurát šla tá séria, ktorú som nevidela, tak som si povedala, no a čo, ide sa na tooo!!! :P A v tom som si všimla, že jedna z mojich obľúbených postáv už zomrela... Uch-och!

A teraz sa dostávam k hlavnému problému mojej existencie: som asi podvedome nehorázny MASOCHISTA!!!

Viem, že VŽDY a VŠADE sa to tak stane, ale ajtak to vždy robím... Ide o to, že vo všetkých seriáloch (Divokého anjela nepovažujem za seriál) čo som kedy videla VŽDY jedna z hlavných postáv ZOMRIE alebo ODÍDE! A seriál síce aj naďalej je fajn, ale bola som z toho vždy totálne frustrovaná!
Začalo sa to tým, že ako malá nádejná existencia na prahu 12-teho roku života som si obľúbila StarGate (Hviezdna brána), to patrí ku klasike. Namotala som sa ale totálne, v škole to bola téma č. 1 a voilá prišiel jeden pekný deň a jedna z hlavných štyroch postáv zomrela. Neviem to s určitosťou, ale podľa mňa som plakala celý deň potom jak novonarodené decko. A vtedy prišla tá posvätná chvíľa, kedy som sa zaprisahala, že už nikdy(!) nebudem kukať žiaden seriál aby som sa vyhla ďalším slzám (no a čo, ja sa vždy tak vžijem do deja!:D).

Človek je tvor nepoučiteľný, obvykle bývam vo všetkom výnimka, ale toto je presne tá MOJA výnimka potvrdzujúca pravidlo...

Začala som kukať Charmed, no úžasné, tam sa predsa nemohlo nič stať, boli 3 a ten počet bol aj potrebný. Mojou najobľúbenejšou bola Prue, ktorá... ZOMRELA. Ehm, ehm... Keby jej nástupkyňa nemala ryšavé vlasy, nikdy by som jej to nebola odpustila!!! :D

Dobre, dobre, nebudem tu písať o všekom, v globále sa to dá predstavit ;) A ajtak vždy začnem kukať nejaký seriál...
(krútenie hlavou, povzdych): Lexa, Lexa...

Tri roky

Zrazu som sa cítila ako vtedy. Keď sme boli ešte "deti". Teeeda, 3 roky je dlhá doba! Trochu som sa toho stretnutia s ním bála, že čo ak sa nebudeme mať o čom rozprávať, čo ak sa zmenil...
Tri roky je dlhá doba...
Môj bývalý najlepší kamarát! Ľudia sa predsa nemôžu veľmi zmeniť, hlavne keď si kedysi boli takí blízki... Nie, je to stále on, prvé objatie ma o tom presvedčilo. Ešte stále z neho vyžarovalo to, kvôli čomu som s ním tak rada trávievala čas. Samozrejme, pôsobil staršie. Tak... VYSPELEJŠIE.
Zrazu som znova zatúžila ísť s ním peši cez pol mesta, len tak sa s ním flákať... Tri roky boli zrazu zabudnuté. Sme tí istí, čo sme bývali. Takí istí a predsa iní. Je dobre, že sa nezmenil... svetu len prospeje jeden dobrý chlapík navyše :)

priznanie po rokoch

Keď sa ho spýtal, či si ma môže na chvíľku požičať, aby sme sa mohli porozprávať medzi štyrmi očami, myslela som si, že mi bude vyčítať všetky tie veci čo sa medzi nami udiali. Nechcela som, ale popritom ako ma odnášal preč od ohňa do studenej noci nejak podvedome som sa viac schúlila, pritisla si Martini bližšie k telu a čakala spŕšku ironických slov.
"Musím ti niečo povedať... teda... vlastne, nikdy by som ti to nepovedal... teraz ti to poviem, len preto, že som opitý...", začal. "Vieš, prečo sa my dvaja už nebavíme?" Preto, že som o tebe povedala, že si kokot a tvoja kamarátka to počula a povedala ti to? Už som to mala na jazyku, ale radšej som si doň kusla (prvý krát v živote!!! Aspoň poznať ako veľmi ma jeho zavolanie vyviedlo z miery!). Nadvihla som obočie a celá nažhavená čakala, čo bude nasledovať.
"Ja som sa s tebou prestal baviť, lebo si sa dala dokopi s Tvojím . A ja som si celý čas myslel, že chceš mňa, však furt chodili spolu všade, na koncerty, pamätáš, vtedy aj s Blonďavým..."
"Ale však ty si chcel predsa Dži !!!"
"Blázniš??? To ja som sa len tváril, lebo som si myslel, že budeš žiarliť!!!" Zlá taktika (neviem, či som to povedala nahlas). Totálne rozhádzať bývalej najlepšej kamoške citový život a ja si popritom mám mysleť, že Ooo, ja vlsatne žiarlim, lebo on je v skutočnosti úplný charakter a preto ho jednoznačne chcem vyfúknuť kamoške, ktorá ho chce???
"Aha," nič duchaplnejšie ma vtedy nenapadlo.
"No a ty si sa potom dala dokopi s Tvojím , a ja som nevedel, čo si mám mysleť..."
"Prepáč, ja som ťa brala len ako kamaráta, super kamaráta s ktorým sa dalo pokecať," toto náhodou duchaplné bolo a aj pravdivé, na čo som podstatne hrdá :)
"Aha, no hej... teda, aby si vedela, prečo som sa odvtedy s tebou už nebavil... chápeš, ranila si moje Ego" (Lexa škrtá v pomyselnom zozname Čo chcem raz v živore vyskúšať "raniť namyslené mužské ego" :P ) .
"Jasne, tak prepáč... ale aj mňa to potom mrzelo, že sme sa prestali baviť..."
"Keď ja som chcel, ale myslím, že by som sa s tebou už nedokázal normálne baviť, keď som vedel, že ťa už nemôžem mať... Len to som chcel, tak teda vidím, že si s ním šťastná, prajem ti to z celého srdca aby si bola šťastná aj naďalej a tento rozhovor mi plís nepripomínaj, lebo by som sa prepadol od hanby..." Poďakovala som sa úprimnosť a objali sme sa. On pokračoval v pití nejakého vína, ja som sa odobrala späť k ohňu a na otázku "Čo ti hovoril?" som odpovedala len "wáu..."