Zatiaľ spolu, zatiaľ nažive...

(trochu súkromné, ale kedy ak nie pripitá cez piatkovú noc?
P.S. Neumieram ani nič také ;-))

Čo by ste robili, keby ste vedeli, že vám ostávajú už iba 2 mesiace?
Bolo by to všetko na svete? Vyskúšať všetko, naplno si to užiť... lebo táto príležitosť sa už nikdy nezopakuje?
Alebo by ste nerobili radšej nič aby vám to PoTom nechýbalo?
. . .
. .
.

Práve v tej chvíli, keď som si myslela, že to už nemôže byť horšie sa mi môj život len tak zrazu obrátil totálne naruby.

Určite to bola len sekunda, možno pol sekundy.

Stačilo to.

Pol sekundy a ja som vedela, že s tým človekom chcem stráviť zvyšok svojho života.

A taktiež som aj vedela, že ho s ním nestrávim. Ani na chvíľu.

Ale spoznať som ho chcela za každú cenu, to predsa nemôže nikomu ublížiť!

(Hah!

Postupne ma to zabíja

a zároveň napĺňa.

...tie pocity, čo som nikdy predtým nezažila až sa človeku zježia všetky chlpy a telo chytá vzrušenú triašku...)

Prešla som snáť všetkými možnými fázami- je to kokot, chcem ťa, chci ma, zničím ťa, zachránim ťa, zachráň ma predo mnou, tam sa pojeb a mňa nechaj na pokoji, pojeb ma hneď teraz! ...

Spolu.

Bez seba.

Myslela som, že to bude lepšie.

Nebolo.

Keď si tu nebol, niečo mi chýbalo...

(Navonok však vždy prešťastná a vyrovnaná!)

Konečne som sa dočkala tohto štádia kedy

je to až hlúpe, ako veľmi sa my dvaja už poznáme.

Kedysi nemožné, dnes v sebe čítame.

Áno, už aj ja v tebe.

Samozrejme, nikdy sa nedozviem, prečo sa ku mne správa ako sa správa.

V skutočnosti to ani vedieť nechcem

(pre istotu).

Bolo by to definitívne, príbeh uzavretý, happyend alebo dráma

to už by mi bolo jedno.

Podstatné by bolo... koniec!

Kniha dočítaná, príbeh ukončený, poďme ďalej.

Najlepšie hneď.

Si ako droga- vyšilujem, keď ťa nemám, vyšilujem keď ťa mám, lebo viem, že je to len na chvíľu a za chvíľu sa rozplynieš nevedno kam, ale v mojom vnútri budeš doznievať...

A tak čas stratí zmysel, pokým si ťa znovu nedám.

Lenže teraz ani tvoja prítomnosť pre mňa už nemá zmysel.

Náš vzťah pokročil.

Už ostáva iba to posledné.

No viem, že ak by sa to stalo, bude to posledná vec, čo budeme spolu robiť.

Iba preto som to ešte neurobila.

Nechcem ťa stratiť.

Nechcem ťa nepoznať

(ako všetci ostatní ľudia na tomto svete)

. . .

. .

.

.
. .
. . .
Dnes.
Povedal si, dva mesiace a je koniec lebo od teba utečiem...
Omyl!
Budú to dva týždne.
Myslím, že presne 11.7.2012 bude deň, kedy ma uvidíš posledný krát.
Ale (mal si pravdu) budem smutná.
A asi aj plakať
(určite, poznám sa)
: - (

(...no ja by som potom chcela s tebou ostať navždy a to ani jeden z nás v pláne nemá.)

Nemám rada lúčenia, čiže zdrhnem potichu, našťastie teraz už mám kam.
Nemecko, Taliansko, Budapešť, Amsterdam, Paríž, Linz, Brusel, Londýn (a snáť aj môj milovaný New York City, ale nekradnem a ani nerobím kurvu, tak to asi peňažne nevyjde)... kde budem mať toľko roboty, že nebudem mať čas nad niečím vôbec premýšľať.

Takže ešte raz...
Čo by ste robili, keby ste vedeli, že vám ostávajú už iba 2 týždne?

Už ani tie depresie nie sú čo bývali...

k nadpisu: Ten nápis som videla na jednom chlapovi na jeho tričko a strašne som sa na tom smiala, tak len odvecne nadpis, nemám depku, don't worry ;-)

Blog opravenýýý (čo však nemôžem povedať o svojom živote, ale už čoskoro sa to všetko urovná... takmer som chcela povedať, že "pracujem na tom" ale vlastne pravda by skôr bola, že "pracujem proti tomu ešte stále a rovnako vytrvalo" :D) !!! Netuším, čo mi tu blblo ale nedalo sa mi prihlásiť na tento účet... o tom ale nechcem hovoriť ;-)
Dnešná párty (alebo whatever to bolo).
Celkový dojem mám taký zmätený lebo nejak som tam ničomu nevedela prísť na chuť, čo ma strašne štvalo lebo obvykle sa moc bavievam ale teraz nejako nie [ako, samozrejme, boli aj lepšie chvíle, keď sme s kamarátom- po tomto čine asi BÝVALÝM kamarátom :D- po sebe rozotierali tortu (samozrejme nedobrovolne, ja som mu ju chcela dať do rozkroku lebo mi ukradol topánku z mojej nohy- áno, viem, že už nemám 6 rokov, nebojte, ja si to uvedomujem a už na tom pracujem, za chvíľu mi to určite už docvakne!) ale to sa tiež tak všelijak zvrtlo a naše obľúbené tričká skončili celé zajebané, čo už také vtipné nebolo lebo to vyzeralo akoby nás ogrcalo pol podniku]...
Na cestu domov som sa tešila jak na Vianoce, že zapnem muzičku, pocestujem busíkom, máme krásnu noc, všetci šťastní... No... vlastne ne. Minimálne dve osoby šťastné neboli a to ja a ten chlap, ktorý si myslel, že si ešte dnešnú noc s niekým vrzne (t.j. so mnou). Jak som šla na zastávku tak som si na nej všimla dákeho chlapa, ktorý tam fajčil, tak hneď myšlienky, že: sám chlap na zastávke, porušuje oný (zákaz fajčenia) čiže mu je asi jedno a... predstava, že strávim 10 minút na zastávke sama s chlapom ma desila, neviem prečo, obvykle mi to nevadí, ale tento mi strašne nesedel na prvý pohľad. Tak som sa postavila celkom ďaleko, asi 10 metrov od nej. Akonáhle ma chlap zbadal tak si to namieril presne ku mne. 10 metrov je dosť času na odistenie paralyzéru v kabelke [pozadie situácie: kamoška pred dvoma týždňami len tak btw zadrela, či by som nechcela paralyzér, tak ja že jasne, bude haluz. Včera mi ho dala a dnes som šla na žúrku a ešte predtým som rozmýšlala, či ho vezmem a rozhodla som sa, že 4 fun ho berem, aspoň ho ukážem kamarátovi lebo je strašné cool], tak som tak hneď aj spravila a hudbu v mobile som stopla nech počujem, čo mi blížiaci sa chumaj bude hovoriť a nech som pripravená. Došiel až ku mne, do mojej osobnej zóny sa postavil chumaj jeden a zajebal mi: "Žeby sme tu mali wifi, keď sa s mobilom hráš?" Sto chutí som mu mala odpovedať, že ja na svojom vyšmatlanom obitom mobile žiadne wifi ani internet ba ani kameru nemám ale nepohla som ani brvou. Ani chlp na tele sa mi nehol, taká som bola v strehu a pripravená na čokoľvek, ľavá ruka v kabelke zvierala môjho nového miláška a pravá ruka bola palcom pripravená vytočiť telefónne číslo najbližšej osoby. Chumaj (fakt bol strašne slizký, inak, neviem, či všetkým poslednú dobu jebe ale už druhý slizký chlap za posledný týždeň, dajte mi už dopiče pokoj!) si ešte dačo šomral pod nos a potom keď videl, že ja sa FAKT ani nehnem, ani očkom naň nežmurknem, ani vlas sa mi nehne tak sa ku mne viac naklonil a potom odišiel stále sa obzerajúc na mňa a každú chvíľu zas vykračoval mojim smerom ale vždy sa vrátil nakoniec na tú vyjebanú zastávku (vďaka ti, Bože!). Nebolo mi všetko jedno popravde lebo široko-ďaleko nik.
Teraz som mala dilemu: v jednom buse s ním v ŽIADNOM prípade ísť nechcem ale na druhú adrenalínovú stranu som strašne chcela ten paralyzér vyskúšať, lebo nebudem tým predsa omračovať Sistr keď krásne spinká, všakže, mám nejaké srdce ešte! :D Racionálna stránka zvíťazila [a zvíťazí aj v mojom terajšom živote, o to sa postarám! Teda, budem sa snažiť z celých síl! :D] a vrátila som sa na párty (aj keď som z tohto strašne divného večera chcela už čo najskôr vypadnúť, ale čo už) a ďalšiu hodinu sa tvárila, že nemám chuť ten paralyzér fakt použiť (najlepšie na seba, nech sa oslobodím a môžem ísť už KONEČNE spať lebo som unavená jak prasa)...
Tak a teraz si idem užiť tie 2 hodky spánku, čo mám pred sebou lebo skoro ráno cestujem na výlet!
Dobrúúú ;-)

Nox et solitudo

a milý obrázok z netu k tomu,
škoda len, že ja som balónik ;-)

Ja, notebook a pokročilá hodina nočná.
Pípne sms-ka.
Prečo je ešte niekto o takomto čase hore?
"Si úžasná," čítam v mobile.
Píšem: "Si úžasný."
Zaklapnem notebook a na sms-ku odpisujem: "Ďakujem."

...myslím, že to hovorí za všetko

So far so good B-)

Momentálne sa mám fakt super (ale úplne, že fakt, tak som zvedavá dokedy mi to vydrží, lebo samozrejme, sa niečo musí posrať, vždy to tak je a čím viac je niečo super, tým kvalitnejšie sa to posere a teraz je super VEĽA a VŠETKO, čiže to se na to pak podíváme... :D)!!!
1.) Mali sme s kamoškami super výlet do Deutschland-u, ktorý ma 100% presvedčil o tom, že chcem ísť na Erasmus, lebo sme boli pozreť kámošku a fakt super sa mi tam žilo, ba dokonca ani od hladu sme neumierali. Chalani taktiež jebači, čiže spokojnosť veľká (síce úplne neznámi na diske ma balili len dvaja, čo mi celkom naštrbilo ego, ale tak treba byť skromný, ne?). Momentálne mám z toho strašnú nostalgiu (a to som doma ani ne 24 hodín) a nevidím v Bratislave zmysel :-/ Ach jaj, moje cestovateľské chúťky ma raz zabijú... (čiže keby som sa dlho neozývala, snáť som umrela v zahraničí :D)
2.) Čo sa vyjebanej školy týka, tak veci sa majú takto (sama ešte dropčím šťastím jak sa to vyvinulo, lebo úplne filmový nádych s happyendom to má): Čo som dostala to hlúpe C-éčko z mojho milovaného predmetu, tak dnes som bola za profkou nech si ideme o tom pokecať a ona na to kuká, že tá čo to opravovala asi nemala dobrý deň alebo si len chcela na niekom zgustnúť a jak mi tie otázky kukala (ja: "prečo mám za túto len 2 body z 10?" Ona:" Tak to fakt netuším, všetko je tam dobre..." a dopísala +8), tak sa smiala, že ešte aj plný počet mať budem-nemala som, 4 body do 100% chýbali ale to je jeeeeednooooo lebo mám nááádhernééé Á-čko!!! Trala la laaa!!! Tak sa teším :)
Stredočné 2 skúšky tiež dopadli ukážkovo, tú, ktorú som fakt že nevedela som vypánila najvác na svete a som z toho v prdeli ešte doteraz lebo 90% ročníka ani neprešlo...
To ma ale privádza k otázke: fakt ide o to, že čím menej sa človek učí, tým je to lepšie? Kam sa, kurva, stráca teda tá motivácia?!