To, že aj keby akokoľvek chceme, nemôžme si naše súkromie dostatočne uchrániť. Ide totiž o to, že stači pár klikov (v ľahšom prípade pár=2, v ťažšom pár=20) a o hocikom sa môžme dozvedieť fakt hocičo. Nuž, taká je doba informatická (či jak sa vlastne nazýva, ja fakt neviem)...
Napr. ja poznám mená a základné info väčšiny "anonymných ľudí" s ktorými píšem (veď však treba poznať či sa pod nickom kvetinka18 neskrýva dáky 68 ročný pedofilný dedek, ne?), čiže rátam s tým, že pre nich je rovnako ľahké vyzistiť si absolútne podrobnosti o mne [a mne je to v prapodstate jedno ak sú to ľudia neznámi, lebo mám len fakt zopár ľudí (dajme tomu 3), ktorí by sem v ŽIADNOM PRÍPADE nemali zablúdiť a to ani NÁHODOU... a práve tí ma desia :D]
Vždy som sa desila toho, čo sa stane keď svoj blog vytasím na verejnosť, koľko ľudí spozná mňa, koľko ľudí spozná tých ľudí, o ktorých píšem a tak... Preto som dlhý čas volila stratégiu "píšem only for me & my BFF". Ale vždy som si vravela, že veď hodím tu a tam dáky ten komentík, to mi uškodiť nemôže. Hold... Stala sa mi zas taká fasa vec, že jedna baba od nás zo školy za mnou došla (a to ani neni so mnou v krúžku a v podstate sa ani moc nebavíme!), že či ma náááhodou ľudia nevolajú bežne Lexa (lebo aLEXAndra). Lebo neviem prečo sa mi zachcelo spraviť takú hlúpu vec a to dať si blogový nadpis ako status na FB a nechápem z akého idiotského dôvodu si práve ten môj status dala do googla a milý pán Google jej prenádherne vyplul môj ešte nádhejnejší blogíček. Strašne som zatĺkala, ale najviac na svete :D
No lenže Baba neni sprostá alebo len ja viem na hovno klamať (ok, tak oboje dokopi!)...
Nevadí!
Život je sviňa !
(takýmto nejakým tónom ako je v tretej minúte by som to povedala :D )
