Sux to be me

Ešte som nestretla človeka, ktorý by sa ma nespýtal, ako je možné, že som vždy taká pozitivne naladená a srším dobrou náladou a energiou. Vždy zatiahnem len dačo v zmysle, že "ďakujem", usmejem sa a podľa príležitosti buď poflirtujem alebo pokecám a show must go on.

No, ja vám ale poviem prečo to tak v skutočnosti je. 

(A.k.a.: Cítim sa fakt pod piču a potrebujem sa vypísať, tak sorry, ale ja tu nikoho k čítaniu nenútim a ani nechcem žiadnu ľútosť počuť!)

Môj život nie je zrovna ukážkový, normálny a v poriadku. Mala som už takmer KAŽDÚ lekársku diagnózu, na ktorú si spomeniete [ok, ale tumor (interný vtip: ZATIAĽ) nie, ale už aj na to bolo podozrenie lebo sa mi len tak z ničoho nič vypučilo rebro a je vypučené už rok, boha jeho, to sa fakt ľuďom akože len tak for fun vypučujú rebrá?! Doktorky ma vtedy ani do školy nechceli pustiť ale ja som tam musela ísť, lebo som mala test ale oni úplne ignorovali moje požiadavky a doslova za ručičku ma dotiahli na sonografiu- moje doktorky sú super inak =)]...

• chorá som permanentne celú zimu (najnovšie búram stereotypy a som aj teraz... na pripomenutie: je stred JÚLA)
• so zubárkou si tykám (ona je super a mňa vždy tak mrzí, že si s ňou nemóžem až tak pokecať keďže sa mi hrabe v ústach), kedysi bola moja denná rutina: vstať, škola, zubárka, spať
• obvodnej volám na súkromný mobil a som vybavovaná prednostne
• u súkromnej gynekologičky už neplatievam
• na ružinovskú pohotovosť triafam poslepiačky a po hmate v kŕčoch bolesti (ale to nie je také ťažké, prvé dvere do prava ;-))
• v pohotovostnej lekárni na Račku som max raz do týždňa (inak btw, majú tam najlacnejšie antikoncepcie ;-))
• na poliklinike nasmerovávam zmätených nových pacientov k ich doktorom
• poznám priezviská niektorých laborantov s krvou
• v lekárni blízko pri dome mám založenú vernostnú kartu s bonusom
• rengény ČOHOKOĽVEK čítam na počkanie
• mám alergiu na VŠETKO, čiže nejem skoro nič (Babka:"Na, daj si jabĺčko," ja:"nie, ďakujem," babka:"ale daj si," ja:"nie, ďakujem, na jablká som alergická," babka:"ty si vymýšľaš! prečo nechceš jesť? trpíš anorexiou?" Džízs, save me please!)
• všetkým kamarátom určujem diagnózu a najlepšiu liečbu na to
• na ORL už chodím len pre recepty a pokecať si s fešným doktorom ("volajte ma Lukáš")
• na infekčnom som dostala hodinovú a pol analýzu na to, aby som zistila, že papierovo som ukážkový exemplár
• takmer každý večer mám 37,5 teplotu a cítim sa na hovno (ale samozrejme, všetky výsledký sú ukážkové)
• ...ale v jednom som sa ešte nepoučila a to, že na bolesť MOJEJ hlavy fakt NEPLATÍ masturbácia a nech akokoľvek chcem, vždy si musím nakoniec dať ten vyšmatlaný ibalgin :D

Inak, už úplne chápem, prečo som masochista, veď pri toľkej bolesti čo som ja už prežila sa to inak nedá ako začať si ju proste akceptovať až užívať si :D (Masochizmus je tiež choroba ale duševná, ne? Ja len nech viem, či to pripísať na zoznam.)
No a uplne jednoducho (späť k úvodu)- pri tomto všetkom keď mi pár dní konečne nič nie je (alebo je niečo len v začiatkoch alebo na ústupe), tak keď som vonku medzi ľuďmi tak sa tak strašne moc teším, že fakt srším dobrou náladou a energiou. Takto jednoduché to celé je ;-)

Aj môj momentálny život je žalostný.
To, že pri dome mám rôzne trampoty so zverincom som už spomínala (párenie holubov 2 mesiace vkuse počas skúškového, a tuším aj párenie tých mačiek som spomínala- oni vždy v noci strašne moc narážajú do kontajnerov a to ma budí... fakticky nechápem akú techniku na to majú, mňa keby dakto jebol o kontajner tak vážne neviem, čo by som si pomyslela), no najnovšie sa mi v rohu okna usídlila osa, ktorá si začala stavať osí úľ. Z hmyzu mám ja panický strach, čiže si vieme predstaviť a ešte je to na tak dementnom mieste, že sa nedá k tomu dostať. Bzučí tu jak zmyslov zbavená a nič na ňu nepomáha! Striekala som jej tam slanú vodu, okenu, deodorant, penu na holenie, krém na ruky... ale nič nič nepomohlo, tak som to vzdala a kúpila som Raid. Tak uvidíme.
Momentálne naozaj netuším, ako je osa na tom, ani či už mám osinec na okne a šťastne si tu vychovávajú malé osíčatá LEBO...
som prosím pekne CHORÁ. A, áno, VIEM, že je LETO a v lete sa chorý byť nedá. No ale aby toho nebolo málo, tak poďme na to nejak po poradí. V piatok (to je včera) som mala ísť na jeden super úžasný mega giga geniálny výlet. Lenže! Vzhľadom k faktu ("due to the fact..." ok, po anglicky to znie krajšie než po slovensky), že som mala 38°C tak môžem ísť akurát tak LEKÁRKE! Ok, tak oželiem, hlavne nech som zdravá do pondelku kedy ideme na dovču. A ešte k tomu sa príliš často začína skloňovať slovo "mononukleóza" v mojom okolí (lebo veď mám takmer týždeň 38-čky teploty, antibiotiká nezaberajú a kamoška ju nedávno tiež mala), čo ma absolútne, že najviac na svete desí lebo keď si predstavím, že schudnem ešte aspoň o gram a moje prsia sa zmenšia ešte aspoň o milimeter tak fakt už ich nikde na svojom tele nebudem vedieť nájsť (lebo doteraz som musela mať taký detox vyjebaný a kde žena najprv schudne? V prsách, samozrejme!)...Našťastie ju ale nemám, planý poplach, možno nabudúce :D
A ešte mi strašne chýbajú blízki ľudia, lebo zrazu som ostala v tejto škaredej upršanej Bratislave sama, všetci normálni sú niekde rozlietaní a mne je tak clivo a smutne a potrebujem odísť preč ale hlavne najprv objať lebo sa cítim fakt pod piču. Čo sa robí v takýchto momentoch? Hej, páchajú sa samovraždy, to mi je jasné, ale to sa mi nechce, lebo ešte som veľa veľa véééľa vecí nestihla, čiže bude to chceť iné riešenie :D

Vtipný obrázok na záver, čo som odfotila v jednom westernovom mestečku (nie, nechystám sa umreť, nebojte :D)

A jasne, keby ste mali nejaké trampoty, kľudne sa ma pýtajte, je veľká pravdepodobnosť, že som to už mala a budem vám vedieť poradiť ;-)