Previously...

"Môžem ťa aj dnes ísť odprevadiť priamo pred školu?"
"Samozrejme," teším sa, lebo posledné dni bol nejaký iný, neozýval sa, bol sklesnutý... čiže každá ďalšia minúta je pre mňa vzácna.
Milovala som pondelky a stredy, lebo vtedy sme cestovávali spolu do školy.
Vystúpili sme.Spustil: "Vieš, my dvaja sa k sebe nehodíme, si na mňa ešte príliš mladá a nechcem ťa nútiť robiť veci, ktoré by si za bežných okolností nerobila..."
Spočiatku som nejak nechápala, čo sa mi snaží naznačiť, až keď dodal, či sa ho chcem na hocičo spýtať lebo toto je pravdepodobne náš posledný otvorený rozhovor mi to celé nejak docvaklo. Už žiadne bajkovanie. Žiadne filmy u nich doma. Žiadny spoločný hokej. Žiadne doberanie sa a ironické poznámky... Už nesmiem. Nikdy viac.
Pri pomyslení na ukončenú niekoľko ročnú kapitolu svojho života mi prišlo až nevoľno. Ani neviem ako som došla do školy. Prvá hodina, debilný referát z debilného predmetu (v skutočnosti som ten predmet milovala, len dnes bolo všetko debilné) som odprednášala s ľadovcovou chladnosťou.
Samozrejme, že Dži si všimla, že je niečo v neporiadku, ale keď tú otázku vyslovila nahlas...
keď tú otázku...
"Čo sa deje?"
Nechcela som, ale nedalo sa. Bolo mi jedno, že som v škole, bolo mi jedno, že ma vidia, že mám namaľované oči, v tej chvíli bolo všetko nepodstatné...
Spolužiak mi podaroval vreckovku a po škole ma pozval na pivo. Celá trieda bola zrazu ku mne taká milá. Dnes to nebola Lexa- Kráľovná večierkov, humoru a chlapov, dnes to bolo Chúďatko, ku ktorému treba byť milý a chrániť ho, taká zraniteľná!
Ale iba dnes.
Na ďalší deň som to už prekúsala. Keď je koniec, tak je koniec, čo najrýchlejšie treba ísť ďalej, lebo život uteká...
Bolo to úžasné obdobie môjho života. Toľko ma naučil! Napríklad matematiku. Vďaka nemu som mala prvý (a posledný :D) krát v živote plný počet bodov z písomky. Naučil ma, že keď veľmi chceme, všetko sa dá. Dal mi múzu, ja totiž musím človeka obdivovať, inak je pre mňa ničím. Vďaka nemu viem nainštalovať antivírusový program do kompu :D
Pár krát sa snažil ma získať späť ale pre mňa to už nemalo zmysel.
Jedného dňa mi dal svoje oznamko s textom "stále budeš moja zlatá Lexinka" a pozom navždy zmizol z môjho života...

Tento článok nemá byť smutný, ale tak pekne nostalgický, píšem ho s úsmevom na tvári :)
Keby som mala moožnosť vrátenia času, nič by som neurobila ináč.
Takto to bolo dokonalé :)