Koniec

(veta bez interpunkčného znamienka na konci lebo ho neviem doplniť)

Bol neskorý večer. Niečo okolo 21:00, takže sa práve stmievalo. S kamarátkou som stála na zastávke, absolútne bežná záležitosť, nič neobvyklé. Bola som smutná. Akurát som jej chcela povedať dôvod mojej sklesnutej nálady, keď vtom som si všimla, že ten dôvod stojí asi 5 metrov od nás. Zvláštne, aká to náhoda! Ešte nikdy som ho nestretla len tak na ulici... Aká náhoda, že práve teraz, keď to najviac potrebujem, tú face-to-face konverzáciu.

Prudko som sa otočila a odkráčala si to rozhodne, so vztýčenou hlavou k nemu, jednu ruku v bok. Záblesk myšlienky na to, že mu jednu vlepím. Nie! Na to predsa nemám právo! Nikdy som nemala a pre vlastné dobro dúfam, že ani mať nebudem.

Ostal veľmi prekvapený, keď ma uvidel, tak smutne potešený (ach, ako len tento pohľad poznám!). Jediné, čo ma zaujímalo bolo vysvetlenie. Úplne jednoduchá odpoveď na úplne jednoduchú otázku.

Povedal, že kedysi ma mal veľmi rád, ale teraz už nie.

Povedal, že my dvaja spolu nikdy byť nemôžme (ale veď ja viem!).

Povedal, že ma nechce ani ako kamarátku.

Prišla jeho električka. Pri nástupe ma prosil o posledné objatie. Objal ma, ale ja jeho nie, veď ako som vôbec aj mohla?! Zúfalo som položila poslednú otázku. Tú poslednú, konečnú otázku. Samozrejme, že na ňu neodpovedal. Nastúpil...

Každú bunku svojho tela som srdcervúco prosila nech sa nerozplačem, prosím, len nech sa nerozplačem! Slzy mi rozmazali triezvy pohľad na okolitú ulicu. Ani som si nevšimla, kedy sa zotmelo. Električka odchádzala. Prišla som ku kamarátke na pokraji zrútenia. Sadla som si na zem a totálne som sa zložila. Plakala som, fakt strašne som plakala. Úplne tak od srdca. A nahlas. Je mi to jedno, nechajte ma. V konečnom dôsledku znamenal pre mňa asi fakt veľa.

Prvý krát za posledný rok sa mi nepodarilo moje emócie ustrážiť.